Uvažujem nad vnútorným svetom prežívaným v tejto spoločnosti. Vnútorným svetom emócií a  snahy o ich idylické vyváženie. Je im vlastná neforemnosť a rôznorodosť, ťažkopádnosť, neprispôsobiteľnosť či nepoddajnosť.

Ide o priestorovú inštaláciu, v ktorej primárne vychádzam z interaktivity a momentu objavovania vzťahov medzi materialitou a nematerialitou a je skombinovaná s prvkom audioreaktivity. Zvuk, ktorý používam je produkovaný úderom tehly do hliníkovej kompozitnej dosky a  je programom transformovaný do „point cloudu“.

 

                                                                  Obrazovým a metaforickým nosičom môjho skúmania je oheň.

 

Oheň ako živel, v sebe na rozdiel od ostatných živlov nesie energiu, typický pre emócie.

Je živlom, s ktorým sa ťažko pracuje, ťažko sa ovláda, je mi paralelou k rôznym stavom v „emočnej amplitudickosti“1.

Zapracovávam oheň do fotografického média. Je mojím zámerom pracovať s dlhým expozičným časom, ktorý na rozdiel od detailne zaostreného obrazu ponúka centrálnej kompozícii neostrosť, a vďaka tomu zaznamenáva všetky tri fázy horenia: vzplanutie, horenie a vyhorenie.

Tieto tri fázy horenia sú mojou paralelou k fázam „emočnej amplitudickosti“ a jej troch fáz; pokojom, a prekročením jej dvoch vrcholov.

Ďalším mojím cieľom je zobraziť v digitálnej projekcii umiestnenej pod fotografiou moju predstavu o tom, čo nastane v neurónovej sieti človeka po spomínanom prekročení týchto vrcholov.